Nathaniel Raleigh || Immortal

25. února 2018 v 13:12 | Louis






PŘIROZENÉ SCHOPNOSTI:

Braní a navrácení života, Vycítí smrt, Teleportace, Nesmrtelnost, Vidí duše mrtvých, Vytrhávání duší z těl


SCHOPNOSTI NAVÍC:

Žádné


VZHLED POSTAVY:

Nathaniel veľa chorvátskych čŕt nepobral a v živote by ste nepovedali, že sa narodil v krajine ležiacej viac na východ ako je Luxembursko, no zdanie môže klamať. Balkán bol a stále je ohniskom rôznych konfliktov práve pre etnickú miešaninu, ktorú by bolo možné raz a navždy vyriešiť len dvoma spôsobmi: genocídou alebo masívnym vysťahovaním obyvateľstva na územie správneho štátu...niežeby to mohlo efektívne fungovať. On sám je akási zmeska svojich predkov - z maminej strany má maďarsko-rumunsko-slovenské korene, kým z otcovej sú skôr turecko-macedónsko-srbsko-ruské, ale začul už akési chýry, že trikrát prastará mama si za manžela vzala Fína. Kto však už len môže potvrdiť niečo z tak dávnej minulosti? Nikto a na území Rakúsko-Uhorska, takzvanej klietky národov, by ste aj tak mohli byť prekvapení, kto všetko tam vlastne žil. Čo sa týka jeho výšky, priemerne sa pohybuje okolo 180-tich centimetrov a váha okolo 83 kilogramov, i keď sú to len jeho hrubé odhady, pretože doteraz ho nikto neprimäl kúpiť si váhu. Meter ešte prakticky využijete na kopu vecí, ale váhu? Asi sotva. Má rozložitú atletickú postavu s vyrysovaným a pevným svalstvom, keďže je zastancom zdravého životného štýlu, ktorého propagáciou nešetrí dych ani slová. V konečnom dôsledku je mu však taká postava skoro nanič, hold neoblečeného ho vidieť len zriedkakedy a viac ako vzhľad uprednostňuje CTSP. Čo to je? Jeho skratka pre charakter, talent, schopnosti a pravdu. Nie je výrazne silný ani rýchly, jeho muška kvôli dyslexii tiež nestojí za reč, ale zato má výdrž, veď už dvakrát bez problémov odbehol maratón a zúčastnil sa letných olympijských hier v Melbourne v roku 1956. V oboch prípadoch dokonca nedopadol zle! Vlnité hnedé vlasy má po matke, dokonca aj ich štruktúra je podobná - hebké a poddajné, tvoriace vysnívanú a ľahko formovateľnú šticu doplnenú o dva či tri šedé pramene stresu. Plochý, zašpicatený nos dáva dlhej tvári skúsený výraz prirodzenej autority umocnenej bledomodrými očami po starom otcovi z maminej strany. Nezdedil ich spolu s hnevlivými plameňmi, ale postupom času sa do nich dostal takmer letargický pokoj a záblesky inteligencie. Žiadne tajomno, žiadne ľadové steny, možno nie je otvorenou knihou, ale aspoň človek vie, na čom je. Biele zuby skryté za úzkymi ružovými perami často vidieť, keďže sa často a rád usmieva. Neodmysliteľnou súčasťou jeho tváre je (okrem veľkých uší) aj strnisko, ktoré jeho mladíckej tvári dáva chabú ilúziu dospelého muža. Nathaniel sa ale utešuje tým, že všetko je to otázka pohľadu a očí, nie fúzov či brady. Čo dodať? On proste pôsobí ako inteligentný mladý muž s charizmou a sympatiou, ktorý sa o nič nesnaží, jednoducho sa kĺže po svahu a ide. Sotva postrehnete nepatrné chvenie končatín spôsobené črepom z vybuchnutého granátu, ktorý mu poškodil nervy. Väčšinou ho možno vidieť v obleku - keď je zima, prehodí si cezeň aj kabát -, pri menej oficiálnych záležitostiach sú to zväčša mikiny a pri športovaní tielko [alebo aj nič]. Má šatník na všetko.


POVAHA POSTAVY:

Nathaniel sa vôbec nespráva tak, ako by ste od 107-ročného Immortala s traumou asi očakávali, pravda, i naňho ten čas a skúsenosti nejak dopadli, no nedovolil im, aby ho zlomili alebo nebodaj premenili na monštrum, ktorého tvár by v zrkadle nespoznával. Ako povedal Carl Sagan: "Vesmír nie je povinný žiť v dokonalej harmónii s ľudskými ambíciami." Človek si to môže interpretovať akokoľvek sa mu zapáči, čo sa týka Nathaniela, on si z toho zobral myšlienku malosti všetkých bytostí na Zemi a pochopil, že chtíč je vec dobrá, pretože ak túžite, idete vpred, no keď sa z toho stane hlad, ste odsúdení na veci horšie ako je len prostí neúspech...ďaleko horšie veci. Tak sa z neho stal poctivec hľadajúci viac správne chodníčky než skratky, veď má pre seba všetok čas sveta, tak načo sa ponáhľať? Narozdiel od väčšiny ľudí má drobnosť prezývanú svedomie. To je taká dôležitá, všetkými odvrhovaná vec čoby príťaž, zatiaľ čo on sa s ňou naučil žiť a riadi sa práve podľa nej. Je to jeho morálny kompas určujúci, kam až môže bez výčitiek zájsť s tým, že neublíži žiadnej živej duši. Za to storočie svojho života videl až priveľa násilia na ľuďoch i zvieratách a to z neho urobilo hneď tri osoby: pacifistu, vegetariána a bojovníka za práva zvierat - na tých mu totiž niekedy záleží ďaleko viac ako na takzvanom vrchole potravinového reťazca menom ľudstvo. Ďalším vedľajším efektom jeho traumy je napríklad akási letargia, ktorá spôsobuje, že Nathaniel vie byť celkom slušne otupený. Je to trvajúci stav s miernym kolísaním, no má jednu nepopierateľnú výhodu - nenaštve sa, pretože mu je v istom slova zmysle všetko jedno...ľahostajné. Toľko k jeho psychickým ranám spôsobenými druhými a ktoré nemožno vyliečiť. Stretol sa aj s ľuďmi, ktorých vojna a ťažký život zlomili, a svoje záchranné lano hľadajú v alkohole, no jeho prípad to nebol - starý život nechal v minulosti a urobil za ním tučnú čiaru. Niekedy ju vygumuje, aby si ju pripomenul, koniec koncov, tí, čo tak nekonajú, sú odsúdení na jej zopakovanie. Nathaniel je veľmi prostý muž...taká pokojná duša, ktorá si však s horlivosťou ide za svojimi cieľmi. Samotár túžiaci po tichu a reflexii, a preto, i keď je pravoslávnym kresťanom, inšpiráciu nachádza aj v Budhovom učení, hoci mu je stále viac-menej cudzie. Na svoj vek je celkom liberálny, lebo s plynutím doby sa postupne adaptoval na meniace sa životné podmienky. Nie je to predsa základ evolúcie? Zvykne unikať z reality pomocou snov a predstáv, no sotva sa to dá aj pomocou kníh, keďže trpí dyslexiou. Prejavuje sa napríklad hrozne pomalým a ťažkopádnym čítaním, škrabopisom, poruchou koncentrácie a taktiež katastrofálnou orientáciou v priestore. Na druhú stranu je však dobrý v matematike, hoci to nikdy nemal kde využiť. Inak to ale je chlap ako každý iný...len mu osud nadelil nejaké tie chybičky krásy, avšak plynutím rokov si na to už stihol zvyknúť - napríklad tak, že ak si chce prečítať nejakú knihu, stiahne si ju v audio formáte. Dá sa teda povedať, že je celkom veľkým čitateľom, pretože ak posilňuje cvičením telo, dáva potravu aj mysli a tá ju vždy bude potrebovať omnoho viac. Aby však nebol príliš dokonalý, má Nathaniel aj svoje úchylky. Napríklad zbieranie obrazov a pohľadníc, hoci ich už pomaly nemá kde dávať a ani netuší, koľko ich už má. Tomuto umeniu proste rozumie a vďaka takýmto slabostiam má skutočne pocit, že je nažive.


HISTORIE:

Amanarovci patrili medzi najmocnejšie vlkolačie rodiny na celom Balkánskom polostrove a ich vplyv sa tiahol od Belehradu až po Sevastopoľ. Napriek tomu však zostávali v úzadí v bezpečí pred perzekúciou zo strany cisárov alebo lovcov. Hrdia sa udržiavaním starých zvykov. Čo to znamená? Gýčové udržiavanie čistej pokrvnej línie sa objavilo až neskôr, sprvoti išlo o hlbokú vieru a uctievanie Maerelahga, vlčieho boha a otca vlkolakov, ktorý sa raz má vrátiť na zem a zbaviť ju tých, čo sa nevedia premieňať, a osobne i lovcov. Damjanovićovci sa vlkolakmi stali len tri generácie dozadu, keď Lyagušova Vassilia Romanova pohrýzol vlkolak. Odvtedy skrývali, kto sú, a stránili sa spoločnosti ako-takej. Boris Damjanović bol iba učňom u obuvníka, polovičný Srb v Bosne a Hercegovine šikanovaný staršími tovarišmi, keď sa v lete 1910 zoznámil s Romanitzou, štvrtinovou Slovenkou a polovičnou Maďarkou. Jej otcom bol rozprávkovo bohatý pomaďarčený Rumun Bognár Amanar, ktorý na jadranských brehoch vlastnil rozľahlé vinice a ich víno predával do každého kúta ríše. V dobe, kedy sa tí dvaja zoznámili, už bol na smrteľnej posteli, kde všetko odkázal svojej dcére, v ktorej ako jedinec pokračovala čistokrvná línia Aramarovcov.
Ljubomir sa narodil v Záhrebe 13. januára 1911. Chlapec rástol ako z vody, ale na otca nemá žiadne spomienky, pretože keď mal 3 a pol roka, vypukla Veľká vojna a otec musel narukovať do armády, aby bojoval za nemilovanú vlasť. Neprichádzala pošta, potraviny sa míňali a peniaze strácali hodnotu...to bola realita obyvateľov Chorvátsko-Slavónska a kríza sa neustále zhoršovala. Malý Ljubomir s matkou a o dva roky mladšou sestrou Ljubicou hladovali, keď sa všetko ešte iba skomplikovalo. Len dva roky po začiatku vojny im domov došla správa, že ich milovaný otec zahynul na východnom fronte v boji proti Rusom. Malý chlapec si naňho uchoval spomienku láskavého a pracujúceho otca a odmietal uveriť tomu, že by tá predstava mohla byť čo i len heroizovaná, nieto vymyslená, ale faktom zostáva, že to tak bolo. To, spolu s ponižujúcou chudobou a hladom, už matka nemohla zniesť, a tak svoje deti odniesla k manželovej sestre Mariji Marasovej a odišla. Nikto ju viac nevidel. Čo sa s ňou stalo? Ani to nikto nevie. U tety a jej syna Martina zostali po zvyšok vojny, dokým sa v roku 1921 nepresťahovali do Brezna v Československej republike. Vtedy mal Ljubomir už 10 rokov a navštevoval ich nekvalitné školy a on sám to ako neznalec slovenského jazyka nemal práve najľahšie a často klopýtal, no nikdy nepadol. Iba napredoval. Situáciu sťažil fakt, že v tejto neľahkej dobe sa prvýkrát premenil na vlka, vydesilo ho to, no teta ho naučila, ako vlka v sebe ovládnuť a prijať. Napriek tomu sa však viac vnímal ako človek než nadprirodzená bytosť. Postupne sa ich finančná situácia zlepšila natoľko, že keď mal 19, odišiel študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 1933, keď mal 23 rokov, odišiel do Trenčína a pracoval tam ako právnik - a dosť dobrý. S takýmto platom dokázal uživiť tetu aj financovať sestrino vzdelanie, pretože ho hnal strach po tom, že by sa znovu mohli ocitnúť na ulici. A to nechcel. Keď sa ale Európa ocitla na pokraji vojny kvôli agresii fašistických štátov, Ljubomir premýšľal o úteku na západ, avšak ten sa nikdy neuskutočnil, lebo vznikol Slovenský štát, Hitler vytvoril Protektorát Čechy a Morava a začala sa druhá svetová vojna. Až na novú vládu kolaborantov to problém nebol, pretože kým iné krajiny hladovali, slovenskej ekonomike sa darilo viac než len dobre, no situácia sa postupne začala zhoršovať, a keď vypuklo Slovenské národné povstanie, nikto ho nemohol zastaviť v tom, aby sa k partizánom pridal. Nech si dovtedy o vojne a Veľkonemeckej ríši myslel čokoľvek, až teraz uzrel ich pravú tvár a tej traumy sa už nikdy nezbavil...zostala v ňom ako pripomienka temných dní a rovnako tak aj smrť Ljubice pri bojoch v uliciach Žiliny. A nebola to iba kto, kto tam prišiel o život! Aj jeho zasiahla guľka do chrbta, prešla mu pľúcami a vyšla druhou stranou, v´daka čomu padol na tvár a márne sa snažil nadýchnuť niečoho iného ako krvi, cítil strach z toho, čo mala prísť, ale nič ho na to ksutočne nemohlo pripraviť. Temnota prešla do výkrikov a pračudesnej krajiny zloženej z hnedej hliny, čiernej oblohy a obrovských kaňonov, v ktorých horeli zelené ohne, a kde sa oko pozrelo, tam sa zvíjali tisíce a tisíce tiel v nikdy sa nekončiacej agónii. Jakživ nič tak desivého nevidel, lenže aj to čoskoro stratilo platnosť, keď sa mu ukázal muž. Bledý, postarší chlap v obleku a pekne upravený pôsobil ako nejaký úradník, čo náhodou oňho zavadil pohľadom. Bola to však samotná Smrť v celej svojej skrytej kráse a dala mu na výber: večné utrpenie alebo druhá šanca na život, kedy mu každý deň musí poslať aspoň jednu dušu. Nezaváhal ani na chvíľku a ponuku prijal. Zobudil sa v úzkej škatuli bez toho, aby vôbec čosi videl alebo si pamätal - vedel len toľko, že zomrel a zobudil sa s tým jediným: "každý deň musím zabiť, aby som prežil." Niekomu by to prišlo zvrátené a jemu tiež, ale vedel, hoci netušil prečo, že na tom závisí jeho život. Stálo ho veľa námahy sa z toho hrobu, ako neskôr zistil, čo to je, dostať. Viac či menej si cestu von vyškrabal - živý, zdravý a bez jediného škrabanca alebo jazvičky, bol znovuzrodený, ale ako sa ukázalo, jeho život už nikdy nemohol byť rovnaký. Po vojne ho už v Československu nič nedržalo a k tomu tu bola aj komunistická hrozba, ktorá sa nepochybne blížila, a tak radšej ušiel do exilu v Kanade - dokonca si zmenil meno na Nathaniel Raleigh, pretože chorvátske slová boli ďaleko za hranicou výslovnosti Britov, Američanov alebo Francúzov. Tam na Carletonskej univerzite vyštudoval politológiu a potom znova pôsobil ako právnik. Neskôr sa často sťahoval [približne raz za desať rokov, aby svojim nestarnutím nevzbudzoval nechcenú pozornosť]. Tak sa ocitol v Toronte, Bostone, New Yorku, Topeke, Clermont City a Largehavene. A posledná zastávka? Shadow Hills. Mesto známe svojou silnou populáciou nadprirodzených bytostí by mohlo byť presne to pravé miestečko na usadenie sa...aspoň dočasne. Tu sa rozhodol stať členom mestskej rady - čo sa mu po pár úspešných mesiacoch skutočne podarilo - a po tajnej dohode s istými predstavenými, že nebude zasahovať do súdnej moci, jedine ak by šlo o hájenie záujmov mesta.


GALERIE:



♦♦
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama